Dal som výpoveď, aby som večeral s 300 moslimami
Dal som výpoveď
Žijeme čudnú dobu. Každý máme živnosť alebo eseročku, no aj tak sa cítime ako zamestnanci a trávime v práci príliš veľa času. Sme poddaní našich šéfov, majiteľov firiem, v ktorých pracujeme. Niekedy nejdeme na obed, pretože prišlo zadanie, ktoré treba do dvoch hodín odovzdať. Ale skutočne to stojí za to? Nie sme lekári, nestojí na nás život iných ľudí. Možno my sami chceme našu prácu vidieť dôležitejšiu, ako je, možno je to len naša vnútorná zodpovednosť a poctivosť. Pravdou však je, že svoje životy žijeme v kanceláriách.
Reklamu a marketing mám rád. Neviem si predstaviť, že by som robil niečo úplne odlišné. Viem, že začínam lážo-plážo obdobie, ktoré sa zakrátko skončí a ja sa vrátim do kolobehu či už sám alebo ako súčasť kreatívneho tímu. Dovtedy sa však chcem s vami deliť o zaujímavé veci, ktoré zažijem tam vonku, mimo kancelárie. Kupujem jednosmernú letenku do Turecka. Prvýkrát v mojom živote neviem, kedy sa vrátim domov. Možno niekoho inšpirujem.
Stanica metra v Istanbule.
Cestujeme v metre z letiska. Každou ďalšou zastávkou pribúda viac a viac ľudí. Nakoniec sa tlačíme, niektorí cestujúci majú problém nastúpiť.
Predavač vody stojí na diaľnici. Riskuje život.
Kultúra viery
Jesť počas Ramadánu môžu aj pred východom slnka. Tento rok je to okolo pol 4 ráno. Každý deň sa čas večere a skorých raňajok mení. Podľa slnka. Skoro v každom väčšom obchode majú letáky s presne určeným časom. V lete je Ramadán náročnejší. Dni sú dlhé, teploty vysoké. Čas, kedy sa nesmie jesť, sa pohybuje v rozmedzí 17 hodín. Skúste chodiť do práce a nevypiť ani glg vody. Pre telo to musí byť šok. Myslím si, že je to nezdravé… Nuž, ale nie všetko, čo káže viera, dáva zmysel. Chce to obrovské odhodlanie a sebazaprenie. Detí sa to našťastie netýka. Tie môžu jesť všetko.
Do nášho domu chodí pani, ktorá tento pôst dodržiava. Na hlave nosí šatku. Pomáha okolo domu, trávi čas s babkou, ktorá ma alzheimera. Dnes sa posťažovala, že to dobre nezvláda a potrebuje si oddýchnuť. Niet sa čo čudovať.
Prvé turecko-slovenské raňajky. Nechýba oštiepok, syrové nite a ovčí údený syr. Každé ráno je stôl plný dobrôt.
Babka toho nezje veľa. Najradšej má chlieb. Ten v Turecku jedia úplne ku všetkému.
Bulut je veľmi neposedný sedemročný pes. Stále má veľa energie. Vrtí chvostom a túži byť stredobodom pozornosti. Odkedy bývam v dome, spáva so mnou v izbe.
Prvé zážitky
V centre mesta je na prvý pohľad chaos. Ulice sú plné ľudí a áut. Autá trúbia, chodci prebiehajú cez cestu všade, kde sa dá. Zabudnite, že vám niekto zastaví na prechode. Aj keď fungujú na križovatke semafory a máte zelenú, dávajte si bacha. Blázni chodia aj na červenú a chodci podľa nich nemajú na ceste čo hľadať. Na ceste autobusom z Istanbulu som videl na diaľnici starých mužov predávať vodu. Stáli medzi pruhmi a z každej strany ich míňali kamióny a autá.
Išiel som sa dať ostrihať. Frajerka ma zaviedla do Barber’s Clubu. Vraj tu strihajú najlepšie. Majiteľ – modrooký štyridsiatnik chodieva aj na súťaže. Mňa strihal mladší chalan. Hrajkal sa s účesom asi 50 minút. Celý strih vyriešil nožničkami. Na Slovensku mám pocit, že v bežných salónoch s práve vyučenými študentkami a staršími tetami, všetkých strihajú iba strojčekom podľa jednej naučenej šablóny. Potom som si dal zastrihnúť aj bradu. Dokopy to vyšlo 50 lír, asi 16 eur.
Na obed sme zašli do nákupného centra. Je v ňom reštaurácia, ktorá podáva iba iskender kebap. Pod plátkami mäsa s rajčinovou omáčkou sa ukrýva na kocky nakrájaný chlieb. Jedlo sa pred hosťami poleje horúcim maslom. Veľmi chutné. Reštaurácia bola takmer prázdna. Lebo Ramadán.
Prvýkrát v zahraničí som sa dal ostrihať.
Pohľad do pekárne Şar. Sú známi vysokou kvalitou pečiva a cukroviniek. Ponúkajú veľa druhov baklavy.
Trikrát do týždňa sa koná bazár. Včera pršalo a tak veľa predajcov odišlo skôr ako zvyčajne. Inak tu nájdete všetko od farmárskej zeleniny až po futbalové dresy Beşiktaşu Istanbul.
Večera s 300 moslimami
Mal som z toho zvláštny pocit kvôli výčitkám, že niekomu zjem porciu. Ako sa ukázalo neskôr, niektorí ľudia sa s táckou otočili aj dvakrát. V zástupe ľudí dokázali miestni rozoznať aj utečencov zo Sýrie. Nechýbali Cigáni. Jedlo bolo zadarmo. Obsahovalo zahustenú polievku neidentifikovateľnej chute, kuracie mäso so zemiakmi na šťave, bulgur, jednoduchú helvu z krupice, chlieb a vodu.
Ľudia si sadali za stoly a všetci čakali na čas, kedy môžu začať jesť. Chvíľu si krátili ohováraním iných ľudí alebo sledovaním neznámeho cudzinca (mňa). Jedna pani, ktorá sedela oproti trpí cukrovkou. Sedela medzi svojimi susedmi. Vnukovi jednej z nich pod stolom ukazovala, ako si pichá inzulín. Starší pán sa postavil a skonštatoval ešte pred začiatkom večere, že mu to bude málo. Má 4 švagriné, ale ani jedna ho nepozve k sebe domov. Nikdy sa neoženil. Odišiel opäť do zástupu ľudí, nadrzovku sa pichol hneď k podávačovi tácok a vyzdvihol si druhú porciu. Tety za stolom ho za to ohovorili a neskôr spravili to isté.
Je 20.57 a z reproduktora sa ozval melodický hlas. Ľudia zdvihli ruky, vypočuli si modlitbu a potom si rukami akoby umyli tvár. Pustili sa do jedla. O 10 minút bolo po všetkom. Pani s cukrovkou zabalila helvu do kelímka od vody pre svojho vnuka. Susedia sa dohodli, že prídu aj zajtra. Stretnú sa pri rovnakom stole.
Dobrovoľníci nakladajú ľuďom jedlo na tácky.
Jedlo od mladých dobrovoľníkov počas Ramadánu.
Chlapec sleduje podávanie inzulínu. Panie si jedlo prikryli novinami, aby ich nedráždilo počas čakania na západ slnka.
Zaujimave, vyzera to tam ako uplne iny svet :). Tesim sa na dalsi prispevok z Turecka.
btw. zaciatok tvojho prispevku mi silno pripomenul moju situaciu a moje aktualne zmyslanie – len s tym rozdielom, ze moja vypoved prisla po 4 rokoch a odchod do Turecka ma este len caka, jednosmernu letenku mam na august :).
Drzim palce :)
Toto je jeden z najlepších, najúprimnejších, najprekvapivejších a najinšpirujúcejších článkov, ktoré som v poslednej dobre čítala. O mesiac sa tiež chystám do Turecka – Istanbulu. Tvoje nasledujúce články mi teda budú milým sprievodcom bežného tureckého života. :)
Misko, uzi si cely trip… a uz teraz sa tesim na dalsie prispevku na blogu :)
Misko ten uvod by som lepsie nepopisal. Milo si ma prekvapil. Neriesime jadrovu fuziu za studena a ani nam na stole nelezia umierajuci ludia. Proste riesime len “webstranky” ci iny podobny produkt a aj ked ide vsetkym stale o biznis a peniaze, treba si to uvedomit. Ano peniaze su dolezite a najma ak mas rodinu, o ktoru sa treba starat, ale zase si treba polozit otazku co je dolezitejsie? Cele dni v praci a peniaze (ak vobec budu faktury uhradene) alebo radsej zarobit o cosi menej a venovat zvysny cas svojim blizkym alebo sebe samemu. Ja volim to druhe. Drz sa!
Úplnou náhodou jsem na Váš článek narazila na FB. Není ani možné jak moc stejné zážitky jsme v Turecku, z kterého jsem se vrátila před týdnem, zažili. Jedli jsme stejné jídlo, zúčastnili jsme se poprvé večeře iftar a dokonce jsme měli v plánu jet do Tekirdagu (odkud pochází můj turecký kamarád) – nakonec jsme však celou dobu bydleli v Kadikoy (doporučuji k návštěvě, je to město plné “alternativních” lidí, kteří většinou nesouhlasí s politickými pravidly a plno z nich se schází večer v parku Moda a bez problémů popíjí během Ramadánu alkohol na veřejnosti).
Myslím, že je skvělé poznat Turecko právě z této stránky a úplně rozumím Vašemu pohledu s výpovědí v práci…